reklama

Ján K. Myšľanov: hasta siempre, náš dômyselný rytier...

Ale veď ja som sa s ním ešte chcel porozprávať! Absurdná myšlienka, ako to v takých situáciách býva - ale v hlave som ešte chcel vyjednávať, ešte nie, ešte počkajte, veď sme sa už dlho nevideli, ešte sa s ním chcem stretnúť... Vyjednávať nie je s kým, nie je s čím. Včera mi v londýnskej krčme, v slovenskej spoločnosti, kamarát len tak medzi rečou hovorí - to vieš, že zomrel Myšľanov... A ja som to nevedel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Snívalo sa mi pred pár týždňami, že si má smrť prísť po blízkeho priateľa. Ten sen bol príšerne realistický a zvieravo smutný, taký, z ktorého si po prebudení naozaj zhlboka vydýchnete. Aj som mu chcel napísať esemesku, či sa mu nič nedeje - potom som si to rozmyslel, predsa len, sotva by mu to bolo príjemné a vôbec, načo? Veď bol v poriadku, ináč by som sa o tom určite niečo dozvedel.

On bol v poriadku. Môj sen trafil vedľa. To mieril na Jana.

Naposledy sme sa videli ešte snáď dakedy v novembri, skoro som ho nespoznal, aj keď mu vlasy na holej hlave už začínali dorastať. Čo rozprával o svojom dlhom pobyte v nemocnici bolo neuveriteľné - a práve preto sa tomu akosi ani nedalo uveriť. Ale predsa tu sedel, síce skoro nič nepopil, ale ináč to bol stále on, stále taký živý, zábavný, nápaditý. No nie, nedalo sa uveriť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Od včera musím.

V mojom veku nie je bežné, aby človek stratil kamaráta, vrstovníka. Vždy to určite bolí. V Janovom prípade to však pociťujem ešte mnohonásobne silnejšie, pretože on nebol - nie je - iba známy či priateľ, ale poklad, truhlica nápadov a energie, o ktorú je teraz svet ochudobnený. Za niečo vyše Kristove roky toho prežil nesmierne veľa, toľko, koľko menej dobrodružné povahy možno ani za dvakrát také obdobie. Ale koľko v ňom toho ešte bolo! Do čoho všetkého sa ešte mohol zamočiť, zapliesť, pustiť, vymyslieť, vytvoriť, vyvrhnúť! Ten chalan mal taký strašný potenciál, bola radosť len vedieť, že existuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A už neexistuje.

Nepoznali sme sa zvlášť dlho a určite mal priateľov oveľa, oveľa bližších. Ale každé stretnutie s ním bol vždy zážitok, už od prvého, keď som ho mailom ako šéfredaktor Slova pozval formálne a pracovne na kávu, a on odpovedal, že rád, ale dakedy večer na koňak. Naživo bol potom ešte stokrát väčší zjav, než by sa zdalo z jeho písania - a to je naozaj čo povedať. Tešil som sa na to, čo všetko ešte spolu urobíme, podnikneme, všeličím mi ladil - a to nemyslím len politicky; možno netušíte, ale ľavičiari sa medzi sebou s obľubou skôr žerú. Jan bol jednou zo vzácnych výnimiek. A aj preto by o ňom asi málokto povedal, že bol len jeho známym. Pri ňom bolo veľmi ľahké získať pocit, že je to kamarát. Nie vďaka nejakej extra familiárnosti, bol jednoducho taký otvorený, prístupný, a ľudia ho evidentne zaujímali. Ešte aj tí, ktorí mu žrali nervy. Smial sa z nich síce často, alebo nad nimi krútil hlavou - ale ani ten výsmech nebol nenávistný, to sa skôr stále znova donkichotsky a šľachetne pokúšal otvoriť im oči, vytiahnuť ich za humná ich provinčného sveta, stále znova ich vyzýval, "ľudia, zobuďte sa!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svoje písanie nebral veľmi vážne (hoci tým sám sebe veľmi krivdil). Aspoň to tak hovoril a ako falošná skromnosť to nepôsobilo. Písať ho bavilo, ale naozaj seriózne bral svoju výtvarnú, vizuálnu tvorivosť v podobe videa. Po návrate na Slovensko mal dlho strašne málo času, kamerou sa živil a bol nesmierne vyťažený, nemal kedy nieže tvoriť, ale pomaly ani spávať. Ale nápadov do budúcnosti mal dosť, pred časom mal vymyslený celý seriál. A pálilo mu to, už rok dopredu predpovedal, že videokomentáre a ďalšie druhy videa sú budúcnosťou internetu.

Pri tom poslednom stretnutí, pamätám sa, sa veľmi chcel už nejako aktivizovať (ako keby dovtedy nič nerobil, panebože!), veľmi už tu chcel niečím pohnúť, stále mu to nedalo, nechápal, ako sa ľudia môžu "len tak nechať", chcel, aby sme sa konečne už do niečoho pustili. Ťažko to opísať - on nebol hrmotný človek, voľajaký dominantný chlapisko; postavou skôr štúply, sklá okuliarov mu zmenšovali oči, pri reči nekričal - ale predsa to pôsobilo takou pokojnou intenzitou, príjemným napätím, pri rozhovore človeka čo chvíľa štuchol do lakťa, aby ho ešte viac vtiahol do deja - "vieš, rozumieš, chápeš" - našponovaný, ale nie vynervovaný. A dobrý bol. Bolo to z neho cítiť. Všelijakých nás pánboh má, vravieva moja mať. O tých nepríjemných nemám chuť hovoriť, na to je príležitostí dosť inokedy. Ale občas sa v tom neobsiahnuteľnom hmýrení myriád génov, ktoré my zo svojej hrubej výšky nazývame ľudstvom, objaví kombinácia, ktorá sa naozaj podarí. Jan K. Myšľanov bol takýmto človekom. Naozaj podareným, vo všetkých zmysloch slova. Ta to taky fajny hlopik, znace?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pritom ho čakal pred Vianocami ďalší pobyt v nemocnici, vážna procedúra, hovoril o tom síce zľahka, ale riziko nezakrýval. Ešte som mu deň predtým napísal esemesku, že držím palce, a potom už nič - kým tam bol, držal sa ako predtým incommunicado; ja som potom odišiel do Londýna a bolo. Na blogu som však s uspokojením zachytil jeho články - tak fajn, podarilo sa, už to má za sebou, super, teším sa. Veď sa mu ozvem, keď budem doma, zase sa porozprávame.

Už to naozaj má za sebou. To len v jeho blízkych a všetkých ostatných, čo ho poznali, zrazu zíva prázdnota a krúti hlavou nepochopenie.

Moderní materialisti sa už dosť vzdialili od tupej hmoty; vedomie, pocity a myšlienky nie sú podľa nich totožné so samotným materiálnym základom, ale s určitým jeho funkčným usporiadaním. Preto môžu myšlienky spočívať nielen v neurónových výbojoch, ale teoreticky povedzme aj v kovových súčiastkach umelej inteligencie budúcnosti.

Z tohto funkcionalizmu vyplýva, že keď mám podobnú myšlienku ako vy, stávam sa do tejto miery vlastne vami. Keď s niekým spolucítim, vzniká v nás do tejto miery tá istá bytosť v dvoch rôznych telách. Krutý materializmus, ale vyznieva až mysticky. V tom tkvie celkom reálna, doslovná nesmrteľnosť básnikov, spisovateľov a vôbec umelcov. Keď si prečítame riadok zo Shakespeara, funkčná konfigurácia v našom mozgu je taká ako bola jeho, keď onen riadok dotvoril - a v tom zmysle je naozaj nesmrteľný, v tom okamihu sa na chvíľu stávame tak trochu ním, v tej chvíli je tu naozaj stále s nami. Ľudia, ktorí odišli, zostávajú potiaľ, pokiaľ si na nich spomíname a snažíme sa precítiť ich. Presne tak, ako sa to s dojemnou naivitou niekedy píše na náhrobné kamene: "Neodišiel si, si tu stále s nami".

Myslieť na Jana K. Myšľanova, na jeho život a smrť znamená chvíľu plakať a chvíľu sa smiať; cítiť desivú ľútosť nad tým, že už si ho nevypočujeme, neprečítame, nepozrieme si žiadny jeho nový videoúlet - ale potom aj cez slzy nemožno neroztiahnuť kútiky úst, keď sa vynorí spomienka na nejaký rozhovor s ním. Na jeho čistú zápalistosť, na jeho pohodovým spôsobom opisované divoké zážitky, na jeho bezprostrednú duchaplnosť, na jeho úžasne nezvyčajné a úplne prirodzene pôsobiace nápady - ale darmo to takto písať, opäť sa vracia žiaľ, že ak ste ho nezažili, už ani to šťastie mať nebudete. A my ostatní tiež nie. Jeho vtip a nadhľad už zostane len v jeho literárnych kúskoch a videách.

Tí, ktorí mu nadávali za jeho ľavičiarstvo, si ho, súdiac podľa ich vlastných výrokov, škatuľkovali úplne nesprávne. Jan bol človek čistý a predsa ani troška naivný; o čom iní teoretizovali spoza pece si on dôkladne vyskúšal sám na sebe. Ako sám hovoril, zažil socializmus osemdesiatych rokov, taký ten už vybesnený, pokojný, pohodový - a ak sa vám ježia všetky chlpy na tele, vydržte, než uvidíte, s čím porovnával. Zažil totiž okrem neho nielen kapitalizmus civilizovaný a vcelku humánny, v Španielsku, kde roky žil, ba úspešne podnikal (áno, Jan mal firmu a nedarilo sa mu zle; tak, že keď ju predal, potom si za to tuším rok užíval život na pláži, pohodičku, trávičku, bohémstvo), ale prešiel si aj kapitalizmus divoký a šialený, v Brazílii, kde nielen na vlastné oči videl chudobu v miliónových favelách, ale aj si na vlastnej koži zažil strach o život, keď sa oňho obtrela kriminalita touto chudobou plodená. A napokon zažil aj kapitalizmus niekde na polceste, ten náš domáci slovenský, keď sa po mnohých a mnohých rokoch vrátil z cudziny domov. Ale ja to neviem tak duchaplne a presvedčivo podať - Janku, sú to tvoje story, však im to porozprávaj ty...

Aha.

Mimochodom aj tou kľukatosťou svojho živobytia bol výnimočný. Zažratých superpodnikateľov, ktorým sa stratí z očí všetko okrem otáčania peňazí, je na svete dosť; ležérnych frajerov, ktorí za celý deň ledva nohu cez nohu preložia, takisto; a tvrdých makačov v tvrdých robotách ešte viac, ako oboch prvých dohromady. Ale málokto vie byť v závislosti od podmienok raz jedným, raz druhým, raz tretím. Jan sa vedel obracať podľa okolností a pritom sa nenechať pohltiť, v každej fáze zostával stále najmä sám sebou.

Jan K. Myšľanov bol jedným zo zjavov tejto generácie, generácie ľavej inteligencie, ktorá už nadobudla celkom zreteľné kontúry a má pred sebou možnosť čosi vykonať. Mal tým zjavom pre ňu byť aj naďalej, bol by jej ozdobou, umelcom, provokatérom, vtipkárom a bohémom. To mu patrilo a na to mal nárok. Neexistuje žiadna prirodzená spravodlivosť, ak bol oň obratý. Mal s nami ísť ďalej. Nie je fér, že ho tu máme nechať a kráčať ďalej bez neho.

To zdravotné pivko, čo sme si sľubovali, keď sa dá do poriadku, si už nedáme.

Janku, ta ja viem, že to znie ako fraza, ale počuvaj, mi bolo hlbokou cťou môcť ťa spoznať. Važne.

Salud, compañero. Hasta la victoria siempre.

Nesieme si ťa so sebou.

Michal Polák

Michal Polák

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Polovicu života žije s prestávkami v Británii. Približne desať rokov študoval v rôznych obmenách ekonómiu a filozofiu na London School of Economics a odniesol si za to všetky relevantné tituly. Už počas štúdia pracoval na čiastočný úväzok v Slovenskej redakcii BBC World Service a neskôr do nej nastúpil aj ako riadny redaktor. Vždy mu bolo proti srsti spomínať svoje skúsenosti, keďže jedinou podstatnou vecou by mala byť sila argumentu. Po dlhoročnej skúsenosti však rezignovane skonštatoval, že na Slovensku sú stále oveľa dôležitejšie podružnosti typu titul, vek, či postavenie. Takmer dva roky bol šéfredaktorom spoločenského týždenníka Slovo a keby si myslel, že niekto je schopný uveriť tomu, v akých partizánskych podmienkach sa tento týždenník tvorí, napísal by o tom niekedy možno viac. Vie variť anglo-indické karí, základnú taliansku omáčku na cestoviny a bryndzové halušky. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaSlovenské médiáSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu