Aby som bol konkrétny, za výzvu na inzultáciu označil Šípoš tieto Chmelárove slová:
“Útlocitné povahy by v tom našli pomerne jednoduchý námet na súdny proces, aj keď si osobne myslím, že úroveň pána Schutza už dávno nie je na žalobu, ale nanajvýš na pár faciek.”
To sa ten Chmelár ale vyfarbil, čo? Úderov, kopancov sa mu zažiadlo, extrémistovi jednému! Veď jasné, ľavičiar, takí sú všetci, len by sa mlátili...
Nuž - nie.
Ako v prípade Gabriela Šípoša nie poprvýkrát, všetko je troška inak.
Kde bolo tam bolo, vyšla pred časom v Česku kniha bývalého premiéra Miloša Zemana Jak jsem se mýlil v politice. (Vydržte, je to k veci.) Elegán a hromotĺk v jednej osobe si v nej spôsobom sebe vlastným ironicky vybavoval účty s kde-kým, vrátane svojich nástupcov Špidlu a Grossa.
Okrem iného v knihe opísal bývalú populárnu političku českej sociálnej demokracie Petru Buzkovú, ako – no, povedzme nymfomanku, ak sa chcem vyjadriť slušne. Keď sa potom Zeman objavil na zjazde tejto strany, do krvi urazená Buzková mu vmietla do tváre, že ako ju opísal v knihe, “to není na žalobu, to je na pár facek.”
A sme doma.
Edo Chmelár sa pochopiteľne spolieha na čitateľa, ktorý pôvodný kontext tejto vetičky pozná. Na čitateľa, ktorý vie takúto skrytú narážku s pobavením oceniť. Na čitateľa, ktorý chápe, že účelom týchto slov je vyjadriť hlboké pohŕdanie - a v živote by mu nenapadlo si ich vykladať doslova. Prosto, spolieha sa na čitateľa sčítaného, média sledujúceho, inteligentného a kultivovaného.
Narazil však na Gabriela Šípoša.
Ach jaj.
To vskutku nie je na pár faciek. To je len na zaplakanie.