Metodologická pochybenosť prieskumov
Americké prieskumy verejnej mienky sú telefonické a čo je v tejto súvislosti kriticky dôležité, nezahŕňajú vo väčšine prípadov volania na mobilné telefóny. Pritom existuje celkom pochopiteľná korelácia medzi typom telefonického spojenia a veku: pevné linky obsiahnu predovšetkým staršiu generáciu, kdežto mobily majú väčšinou mladí.
Keďže šírenie mobilov je len postupné (v Európe napr. napredovalo oveľa rýchlejšie, ako v USA) a keďže mládež neprejavovala o prezidentskú politiku výrazný záujem, táto metodológia mohla byť donedávna ospravedlniteľná. Bezprecedentná mobilizácia mladých, ktorú vyvolala Obamova kandidatúra, však silne spochybňuje oprávnenosť spomínanej metodológie. A skutočne, volebné prieskumy firiem, ktoré zahŕňajú medzi volaných aj vlastníkov mobilov, dávajú Obamovi podstatne viac, ako tie "klasické" .
Po druhé, prieskumy väčšinou podhodnotili jednak volebnú účasť v demokratických primárkach, jednak samotné percentuálne zisky Baracka Obamu. Netreba zabúdať ani na to, že tohto roku výrazne stúpol počet registrovaných demokratov - voľne preložené "členov" Demokratickej strany. Ak sa podobná dynamika prejaví aj vo "veľkých" voľbách, opäť je to dôvod prirátať k priemerným odhadom prinajmenšom jedno-dve percentá.
Malá historická paralela
Nakoľko som to z diaľky schopný posúdiť, v USA dnes vládne veľmi podobná atmosféra, ako v Británii pred voľbami v r. 1997. Živo si na to spomínam: Blair bol od okamihu svojho zvolenia za lídra labouristickej strany senzáciou, charizmatickou postavou, ktorej bolo napohľad jednoducho súdené nasťahovať sa do čísla 10 na Downing Street. Konzervatívna strana bola vyčerpaná, rozorvaná vnútornými spormi v otázke Európskej únie a vedená bezvýrazným tieňom v podobe Johna Majora.
No hoci všetky prieskumy verejnej mienky poukazovali na jednoznačné víťazstvo Strany práce (labouristov), hoci Blair a Major, to boli "nebe a dudy", hoci kampaň labouristov bola skvele mediálne zvládnutá a i niektoré dovtedy neprajné médiá sa voľky-nevoľky pridali na ich stranu - predsa v každom ich stúpencovi hlodal krutý červík pochybností: je to tak naozaj?
Raz už sa totiž labouristi škaredo oklamali. Konkrétne v r. 1992, keď prieskumy takisto poukazovali na ich víťazstvo, keď konzervatívcov takisto viedol do volieb onen nevýrazný tieň (keďže sa vzhľadom na jej nepopulárnosť boli nútení zbaviť Margaret Thatcherovej) a keď sa Labour Party takisto dostalo podpory z nečakanej strany, napr. od týždenníka The Economist. A predsa to dopadlo inak. Bol to myslím lord Dahrendorf, ktorý na margo týchto volieb neskôr povedal, že "boli ľudia, ktorí odišli z domu v presvedčení, že budú voliť labouristov, vrátili sa domov v presvedčení, že ich volili - ale vo volebnej miestnosti hodili do urny lístok konzervatívcov".
Pre toto Blair pred voľbami neustále varoval pred sebauspokojením, pre toto vládla napriek všetkému očakávaniu zároveň obrovská nervozita a pre toto sa labouristi boli ochotní podrobiť nesmierne striktnej disciplíne, aby si nepripísali ďalšiu k sérii porážok. Ešte v predvečer volieb Blair pochybovačne vyhlásil, že Británia "nie je krajinou [volebných] lavín".
Zvyšok - ako hovorí anglické úslovie - je už dejepis. Volebná noc bola neskutočne euforickým zážitkom, keď čoraz rýchlejšie z čoraz neuveriteľnejších volebných obvodov prichádzali správy o labouristických víťazstvách. Keď som si išiel okolo štvrtej ráno ľahnúť, prvé raňajšie vydanie Guardianu palcovým titulkom hlásalo: "Väčšina [v parlamente] by mohla byť viac ako 100". Ešte aj tento odhad sa opieral o príliš opatrný orientačný bod: keď som sa na druhý deň ráno zobudil, konečný výsledok znel, že Strana práce získala o 167 kresiel viac, ako všetky ostatné dohromady.
Preto úplne rozumiem i očakávaniu, i strachu v Amerike. Na jednej strane je takmer nemožné predstaviť si, že by McCain vyhral - a na druhej strane, z úplne iných dôvodov, sa možno ťažko verí Obamovmu víťazstvu. Konzervatívci v Británii uhrali v r. 1992 ešte jednu, v podstate už nezmyselnú výhru; do roka bolo jasné, že verejná mienka sa s definitívnou platnosťou obrátila proti nim. Mohlo by sa McCainovi podariť niečo podobné? Mohlo - ale domnievam sa, že obdobou Majorovho Pyrrhovho víťazstva bol skôr Bushov triumf v r. 2004. Už vtedy šlo o výsledok vydretý z posledných síl. John Kerry napriek všetkej kritike, ktorá sa zosypala na jeho hlavu, získal najviac hlasov zo všetkých prezidentských kandidátov v dejinách - až na jedného, totiž Georgea W. Busha. Republikáni vtedy vďačili za víťazstvu svoje disciplinovanej volebnej základni, ktorú sa podarilo zmobilizovať k impozantnej účasti na voľbách. Toto sa už McCainovi nepodarí. Republikáni sú dnes zlomenou, demoralizovanou silou; nemajú už niekdajšiu vôľu k moci. V snahách "dostať ľudí k voľbám" (GOTV - Get Out the Vote) má Obamova kampaň mnohonásobný náskok, či už v počte dobrovoľníkov, alebo v čase, ktorý tomuto úsiliu venovala (ako je to zdokumentované na vynikajúcej stránke FiveThirtyEight.com , ktorá je prameňom viacerých informácií v tomto článku).
Práve rozdiel v stupni nadšenia oboch táborov je jedným z najzjavnejších indikátorov, že tentoraz nebude výsledok tesný.
Veľká historická špekulácia
Napokon dôvod posledný, ktorý sa netýka detailov týchto volieb, ale celkových kontúr amerických dejín. Ešte pred poslednými voľbami vyšla v USA kniha menom "Vznikajúca demokratická väčšina" (The Emerging Democratic Majority ), v ktorej autori John B. Judis a Ruy Teixeira tvrdili, že demografické trendy v krajine smerujú k systémovej výhode pre demokratov - v skratke preto, že komunity, ktoré sú ich tradičnými voličmi, rastú rýchlejšie, ako tie republikánske.
Isteže je takýto demografický determinizmus sčasti pochybný. No ak sa pozrieme na dejiny USA za posledné storočie, je zjavné, že v priebehu približne štyridsiatich rokov mala skutočne podobnú systémovú výhodu raz jedna, raz druhá strana.
Od prvého zvolenia Franklina D. Roosevelta za prezidenta v r. 1932 až do Nixonovho víťazstva v r. 1968 dominovali americkej politike demokrati. Nielen v zmysle prezidentských víťazstiev, ale najmä v zmysle dominancie tzv. koalície Novej dohody, ktorú vytvoril práve Roosevelt - zahŕňala stranícke mašinérie veľkých miest, odborové zväzy, národnostné a náboženské menšiny, liberálnych intelektuálov a belochov z amerického Juhu. A takisto v zmysle dominancie programu Novej dohody, vďaka čomu zohrali demokrati úlohu "funkčnej obdoby" sociálnej demokracie v západnej Európe.
V priebehu šesťdesiatych rokov, období obrovského spoločenského kvasu, sa táto koalícia napokon rozpadla - zvlášť v dôsledku boja za občianske práva černochov, v ktorom sa demokrati postavili na ich stranu a tým podkopali južnú časť svojej základne. Odtiaľ Nixonova "južná stratégia": cieľavedomá snaha nadbiehať konzervatívnym až vyslovene rasistickým prúdom kedysi pevne demokratického Juhu.
Táto stratégia bola nesmierne úspešná a umožnila dominanciu republikánov na nasledujúcich štyridsať rokov. Tak, ako v demokratickom období boli ustálené faktory na strane demokratov a republikáni sa mohli k prezidentskému kreslu dostať iba výnimočne (Eisenhower bol vojnový hrdina a ideologicky natoľko nevyhranený, že sa o jeho kandidatúru pôvodne uchádzali obe strany), v republikánskom období platil opak a demokrati išli do každých volieb so systémovou nevýhodou. Prekonať ju mohli len vo výnimočných prípadoch (Carter v post-watergateskom období, Clinton vďaka šanci poskytnutej kandidatúrou Rossa Perota, ktorá v r. 1992 rozdelila republikánske hlasy).
Dnes sa nachádzame na prahu ďalšieho veľkého zvratu. Sedemdesiatdvaročný McCain je sám o sebe dokonalým symbolom minulosti: konzervatívnej ideológie, ktorej dochádza dych a nemá už čo povedať. Obama je symbolom takisto dokonalým - svojím nízkym vekom, zmiešaným pôvodom, skúsenosťou života v treťom svete, vysokým vzdelaním i skvelým intelektom a napokon vynikajúcim zmyslom pre politiku veku internetu. (Že tento uhladený intelektuál nahradí v úrade grobianské nemehlo, Georgea W. Busha - ktorý verný svojmu celoživotnému vzorcu správania opäť raz nadobro dorasoval podnik, do ktorého mu zamietol cestičku jeho otec - to je už len historická čerešnička na torte. Ale milá.)
Loď, ktorá sa plaví do neznáma
Ako ďaleko Obama zájde na svojej ceste od dnešnej novej historickej križovatky, to netušíme. Istý britský komentátor už vyjadril skeptický názor, že pri nadľudskej váhe očakávaní, ktoré sa doňho vkladajú, jednoducho nemôže už čoskoro nesklamať. Takisto je pravda, že povedzme Franklin Delano Roosevelt nepôsobil pred svojím prvým zvolením ako extra veľký radikál a svoj program zrealizoval vlastne napriek očakávaniam - čo je zjavne výhodnejšia pozícia, než akú bude mať Obama. Lenže Obamu, hoci je sám výnimočnou postavou,vynesie do úradu najmä obrovská vlna, ktorá túžobne volá po zmene. Táto vlna - ktorá siaha od naozajstnej krajnej ľavice až po umiernených republikánov a už len tým dokazuje, ako nesmierne ďaleko sa konzervativizmus vzdialil od mainstreamu americkej spoločnosti - ho môže tlačiť aj po zvolení a možno aj ďalej, než by si sám vybral. Nakoniec, ako jeden z radikálnejších predstaviteľov povedal o dnes slávnom Obamovom predchodcov: "Ak Lincoln vyrástol, tak to bolo preto, lebo sme ho zalievali". Uvidíme, ako ďaleko voda ponesie Obamu.
