"Ani po piatich mesiacoch vláda neprispôsobila rozpočet kríze, naďalej veselo míňa, deficit rozpočtu rastie a úmerne s tým pribúda aj káuz, ktoré berú peniaze z vreciek daňových poplatníkov." Takto sa začína nedávno zverejnený článok denníka Sme o tom, ako "sekera v štátnom rozpočte bujnie".
Iba tak mimochodom, už ste niekedy videli, ako nejaká sekera bujnie? Taký pohľad by ma celkom zaujímal. George Orwell kedysi brojil proti mechanickému používaniu rôznych ošúchaných obratov či zmiešavaniu metafor, pretože to podľa neho znamenalo, že autor v skutočnosti neuvažuje, iba hromadí za sebou rôzne klišé. Po prečítaní zvyšku textu treba povedať, že niečo na tom asi bude.
Článok totiž v ponurých tónoch vykresľuje, ako sa zväčšuje "diera" v štátnom rozpočte - "aj preto, že dane ho vôbec nestíhajú napĺňať." Podľa autora "[o]pozícia aj ekonómovia vládu kritizujú, že nič nerobí, len sa spolieha na to, že kríza skoro pominie a dane znovu začnú do rozpočtu tiecť." A kto sú tieto znepokojené osobnosti? Napríklad poslanec SDKÚ Ivan Mikloš: "To, že príjmy budú nižšie, je jasné už dlhšie, a napriek tomu vláda nekoná a tvári sa, akoby sa nič nedialo". Podpredseda strany Sloboda a Solidarita Jozef Mihál zase "kritizuje štedré sociálne výdavky" - dôchodcom sa podľa neho nemajú sľubovať vianočné dôchodky, majú si uťahovať opasky, podľa príkladu mladšej a strednej generácie. Ekonóma inštitútu Ineko Petra Goliaša zase článok cituje v zmysle, že "ak sa kríza rýchlo neskončí", neschopnosť vlády šetriť vyústi do prudkého rastu dlhu.
Panebože. A takíto ľudia sú na Slovensku vydávaní za ekonomických odborníkov? Takíto diletanti sa snažia miešať do ekonomickej politiky? Človek by sa už asi nemal ničomu čudovať, ale predsa len, nad takouto neznalosťou skutočne zostáva rozum stáť. Obdobou štátu predsa preboha nie je súkromná domácnosť, ktorá naozaj hromadením dlhov nič nevyrieši! Ak už použiť prirovnanie, tak je štát skôr čímsi podobným súkromnej banke, ktorá je pri systéme zlomkových rezerv tiež v istom zmysle neustále v deficite (konkrétne v deficite likvidity). Nijako jej to však samozrejme nebráni nielenže existovať, ale dokonca aj produkovať zisky.
Schodok je stupienkom k obnove
Takisto v prípade štátu nie je deficit v čase recesie problémom, ale naopak prínosom. Recesia neznamená nič iného, než že ekonomická aktivita súkromného sektoru je v dlhodobom poklese oproti predchádzajúcemu obdobiu (a tým pádom aj oproti svojej potenciálnej úrovni). Keďže celkový dopyt klesá, firmy znižujú svoju produkciu, či prinajmenšom neinvestujú do jej rozširovania - a tým pádom zdroje, ktoré sa predtým využívali, ležia ladom. Najvypuklejším príkladom je zvýšená nezamestnanosť - čo neznamená nič iné, než to, že predtým časť dovtedy využívanej pracovnej sily teraz využitá nie je.
Preto v každej rozumnej krajine zakročuje štát, ktorý tým, že vytvára rozpočtový deficit, zároveň zvyšuje celkový dopyt nad dovtedajšiu úroveň. Tým sa snaží dosiahnuť presne to, aby sa nevyužité zdroje znova zapojili do ekonomického procesu - zvýšené objednávky zo strany štátu (a v tejto súvislosti je ozaj jedno, či klientelistické alebo nie) znamenajú stimul pre súkromnú produkciu, ktorá zase znamená mzdy zamestnancom, ktorí by ich inak nedostali, čo zase znamená zvýšenú spotrebu, ktorá vedie k zvýšenej produkcii zase ďalších firiem atď. (tomuto sa hovorí multiplikačný efekt). Celkový efekt deficitu je ekonomický stimul smerujúci ekonomiku späť k potenciálnej úrovni aktivity. Vtedy, teda v čase konjunktúry, je čas snažiť sa rozpočet opäť vyrovnať a dlh splácať. Volať po znižovaní deficitu počas recesie má asi takú logiku, ako kričať "Stoj, lebo sa zastrelím!" (s vďakou Kriste B.)
Práve preto, že objem daní v čase recesie klesá, čiže inými slovami sám od seba smeruje k vzniku deficitu a v čase konjunktúry naopak stúpa, čiže opäť sám od seba smeruje k vzniku prebytku, sa dane v tejto súvislosti považujú za tzv. automatické stabilizátory. Inými slovami, celkom samé od seba pôsobia proticyklicky, teda proti výkyvom ekonomiky - aj keby vláda už nerobila nič iného.
Je skutočne trápne musieť čosi takéhoto písať. A nič sa na tom nezmení, ani keby som bol ozaj idiotom, boľševikom, červeným, Ficoľubom a ako všelijako som si to už na svoju adresu vypočul. Ja som si to totiž, prosím, nevymyslel. To je, prosím, jednoducho učivo asi tak druhého ročníka makroekonómie na škole, ktorú som mal tú česť vyštudovať. A pravdaže aj na každej inej, ktorá si dovolí tvrdiť, že vzdeláva ekonómov. Isteže, mnohí konzervatívne založení ekonómovia desaťročia piľne pracovali na tom, aby tieto zásady podkopali... a keď prišlo na lámanie chleba - t. j. dnes - okamžite sa takisto obrátili na pravú vieru - viď Obamov ekonomický stimul. Pochopiteľne - inak by ich každá vláda s pudom sebazáchovy pohnala pekne späť vegetovať do thinktankov a zachovala sa tak, ako jej velí zdravý rozum. Že deficit v recesii je liekom a nie jedom vie dokonca ešte aj tá neučesaná Wikipedia.
Muži v ofsajde
A "odborníci" typu Ivana Mikloša, Jozefa Mihála či Petra Goliaša to nevedia??? Nikdy o tom nepočuli??? Fakt si myslia, že dvadsať rokov po novembri 1989 nie sú na Slovensku už rádovo stovky ľudí, ktorým je jasná nehoráznosť takýchto rečí? Alebo sa jednoducho spoliehajú na tichú dohodu, že totiž za inteligenta je považovaný každý, kto vie pekne farbisto nadávať na Fica a Smer, aj keby inak nevedel dať dokopy dve a dve?
Sú teda skutočne diletantmi, ktorí síce vedia šermovať s čísielkami, ale nemajú v skutočnosti v tele kúštik schopnosti ekonomicky uvažovať? Alebo - a táto otázka sa nenatíska prvýkrát - naopak základy svojej oblasti síce poznajú, ale bez jediného záchvevu svedomia nonšalantne verejnosť ťahajú za nos, len aby si nahnali politické bodíky? Zavádzajú azda vedome, len aby si zase raz mohli udrieť do "Ficovlády"? Aj za cenu toho, že pritakávajú primitívnym analógiám, ktoré so skutočnou ekonómiou nemajú nič spoločné?
Úprimne neviem, čo je horšie. V každom prípade, zaslúžili by si...
Ó hrozný Jehovah !
Ty bez milosrdenstva, ja pravicu ti trestajúcu vzývam, na vlastné plamä - na ekonómov - Tvoju prosím pomstu...
(S vďakou Štefanovi Mészárošovi za neúmyselnú inšpiráciu a s ospravedlnením Ivanovi Kraskovi za svojvoľnú úpravu jeho veršov)
